Rovnaké a predsa iné
Občas sa sama seba pýtam, či nie som z nejakej inej planéty. S Peťkom sme sa rozišli pred polrokom ale zostali sme v kontakte. Je pravda že si na neho spomeniem dosť často a sú obdbobia, kedy sa mi vybavia spomienky s ním aj každý deň. Zo začiatku to bolelo, postupom času zostala len nostalgia. A milé spomienky ktoré spôsobia že sa usmievam. Uvedomím si to až po chvíľke. Napríklad keď som mu povedala "potmehúd", a on na to "po tme hudiem". :)
Čo som sa vtedy naplakala po večeroch do vankúša! A tá prázdnota!
Teraz si uvedomujem, že to ani inak skončiť nemohlo. S odstupom času vidím ten náš spoločne strávený čas inak. Bolo to pekné, bolo to poučné a potrebné. Potrebné aby som sa vedela "vo veľkom svete" postaviť na nohy, aby som si viac verila, naučila sa komunikovať s ľuďmi. Peťo bol to čo som naozaj potrebovala. Je mi ľúto že to už skončilo, ale život sa posúva ďalej. Asi naozaj patril len do určitej kapitoly môjho života. Veľa ma naučil. Bohvie, či som mu aj ja dala niečo do života... Možno sa ho to raz opýtam.
Dnes som naňho náhodou natrafila na FB, tak som mu napísala. Odpísal a zdôveril sa mi, že sa zamiloval. Môžem s čistým svedomím povedať, že to so mnou nič neurobilo. Azda som sa len potešila, že znova sa v jeho živote objavuje aj niečo iné ako len stavba domu. Želám mu v živote len to najlepšie. Dúfam, že mu to s tou dievčinou vyjde. Vôbec nežiarlim. Prajem mu to. Peťko je milý človek a mám ho rada. O nič menej ako predtým, a predsa je to iné. Ak by ma raz pozval na svadbu, prišla by som mu zablahoželať veľmi rada. A z celého srdca.......